Sklamanie

Čím to je, že práve tých čo najviac milujeme sú tými čo nám najviac ubližuju. Teda aspoň v mojom prípade to tak vždy bolo a aj je. V jednu chvílu je všetko úžasné ako z nejakho amerického filmu a zrazu sa to tak pokašle, že to už ani horšie byť nemože. Najprv je to milujem ťa a navždy a za pár dní no neviem či si nájdem čas a sklamala si ma. A pritom sa snažím robiť všetko čo mu na očiach vidím, vravím mu ako ho milujem a ako veľmi chcem byť s ním ale aj tak sa to vyčšinou teda nie vždy sa to otočí proti mne. Ja som ta zlá lebo som si nedomyslela čo mám spraviť, čo mam povedať aby to bolo tak ako to on chce. Niekedy si vravím či si to naozaj zaslúžim takýto vzťah postavený na tom že on ma obvinuje a ja sa ospravedlňujem. A nechapem prečo sa ospravedlňuje: po prvé som to predtým nikdy nerobila ale naozaj nikdy a po druhé ospravedlňujem sa za veci, ktoré si on vymýšla, za to že mám iný názor... Poviem si radšej sa ospravedlním, poviem mu ako ho milujem a bude dobre. Ha chyba. Potom to je ešte horšie. A takto sa to opakuje pravidelne každý mesiac možno aj viac krát. A pritom mi to prídu tak povrchné hádky. Ak to čítate a myslíte si, že toto sú výlevy nejakej pubertálnej kravy, ktorá chodi každych par mesiacov s niekým iným tak sa mýlite. Pubertu už mám dávno za sebou a s dotýčným sme spolu skoro dva roky. Ale čo mýliť sa je ľudské. Niekedy si vravím či mi ten vzťah stojí za toľké trápenie, za toľko prebdených a preplakaných nocí. Istý čas si hovorím áno stojí mi za to ale potom, keď nad tým dlhšie rozmýšlam tak začnem vidieť veľa vecí, ktoré mi naozaj vadia. Spočiatku som ich hádzala za hlavu ale to nemožem robiť do nekonečna pretože už teraz je mi to prerastá cez hlavu. Síce sa desím toho dňa, keď si budeme musieť povedať zbohom, ale na druhej strane mám chuť zažiť niečo nové. Nespočetne veľa krát som si kládla otázku či by som s ním dokázala vydržať celý život. A mojou odpoveďou je NIE neviem si to predstaviť. Som mladá a keďže som nikdy nepatrila do kategórie báb, ktoré striedajú chalanov ako ponožky tak nejak je toto moj prvý vážny vzťah. A pýtam sa či som pripravená sa vzdať všetkého čo by mohlo prísť. Všetkých vysokoškolských akcii, cestovania po celom svete, spoznávania nových ľudí.... A sice si navrávam, že áno kvoli nemu by som to dokázala, vzdala by som sa všetkého a prispôsobila sa jemu, nie je to tak. A preto sa desím dňa keď ho budem musieť opustiť. A keď ak to takto pôjde ďalej, tak mi to len uľahčí. Vraví sa, že to čo všetko sme mali zistíme až keď to stratíme. Možno si to časom uvedomí, len aby už potom nebolo neskoro na ospravedlňovanie.